laskaznudy.estranky.cz

Raz som bola vonku

a strašne moc pršalo

vedela som že budem mokrá,

túžila som po tom

vbehla som pomedzi tie

obrovské kvapky

čo mi padali na líca...

utekala som

neviem kam

len bez cieľu som bežala

po širokej, tmavej ceste bez života

s myšlienkou ,

že na jej konci je niekto.

Oči som zdvihla k nebu

padali mi do nich veľké kvapky

a máčali mi celú tvár, vlasy, telo...

zavrela som oči

a nechala prenikať vodu do seba

cítila som ju pod kožou

ako sa do mňa vpíja.

Zrazu dážď ustal

a ja som znovu otvorila oči

mračná sa stratili

a znovu svietilo slnko.

Chýbali mi kvapky ktorých

pozostatky mi ešte stekali po tvári

a z vlasov mi cícerkom stekala voda

zbadala som niekoho prichádzať

nikdy pred tým som ho na tej ceste nevidela

len stál a pozeral

do mojich červených očí

premáčaných dažďom

boli v nich aj slzy minulosti,

no voda z oblohy ich zmyla

a už som ho nevidela

bol to len výmysel mojej zúfalej fantázie...?

od toho dňa chodím stále na moju tmavú cestu

a čakám

či sa znovu vynorí s lúčmi slnka

stála som tam každý deň a čakala na dážď.

Až raz keď mi bolo najhoršie

začala som plakať a nebo plakalo somnou

naozaj prišiel, vtedy

keď som ho potrebovala najviac

vzal ma za ruku

a stratili sme sa v závoji dažďa.

Odvtedy už nikdy neprestalo pršať

a slnko bolo už len výmyslom pre tích,

ktorí nechápu krásu sveta

cez dažďové kvapky...