Lúčny kvet
Opustený lúky kvet,
aký v šírom svete niet.
Slnko naňho nesvieti,
vari by bol prekliaty?!
Všetci sa mu schuti smejú
čo len majú proti nemu?!
Pozerám sa s opodiaľ naňho,
srdce statočné, bráň ho!
Pustím sa s larmom do záhuby,
kvet sa do mojej tváre zaľúbi.
Zostávam stáť, sťaby z kameňa,
vníma ma iba tvárou umenia.
Hltá len schránku môjho tela,
do srdca by sa vkrádať chcela.
Nevie čo vnútro moje ukrýva,
hlbko sa mi do mysle zarýva.
Keď zrazu zmyzne, nastal čas,
aby som dúfala, kedy ho stretnem zas.
Lúky kvet zjaví sa v každom sne,
chcem nech ten okamih znova nastane.
Zavŕtal do srdca príliš hlboko,
brániť ho budem všade navôkol.
Vlastné telo nastavím hrozbe,
čakám na úder, čo zabiť môže.
V tom cítim vôňu, kvet na perách,
do srdca na prahu vo dverách.
Stojí a díva sa hlboko,
do vnútra môjho už prenikol...