Synček
Jedného aprílového dňa sa spolu lúčili. Stáli na stanici a objímali sa. Sľubovali si vernosť, vlak bol pristavený na odchod a oni sa stále objímali. Šepkal jej aby naňho nikdy, nikdy nezabudla a ona mu pošepkala, že si radšj život vezme, ak by ho mala zradiť.
Sprievodca naňho zakričal, aby nastúpil. Ešte posledné slová, ešte posledný bozk na rozlúčkua vlak sa pohýňa...Rýchlo nastúpil, stačil jej ešte zamávať na rozlúčku a vlak sa stratil v diaľke.
Každý týždeň jej prišiel od neho list, raz prišiel sám. Bol pekný májový večer. Šepkal jej, že ju má veľmi rád, že by ju za nič na svete neopustil. Ona mu uverila, a povedala, že ho má tiež veľmi rada. Vtedy sa to stalo...odchádzali odtiaľ veľmi tichý. Ani jeden nepoedal slovo. Ona si to miesto veľmi dobre zapamätala. Keď odchádzal veľmi plakala, no on ju upokojil, že bude na ňu myslieť vo dne i vnoci. Vrátila sa domav a plakala.
Keď prišiel od neho list, bola veľmi šťastná. Rýchlo mu odpovedala, ale od neho sa viac odpovede nedočkala. Veľmi sa preto trápila. Skúsial ešte raz ale on stále neodpovedal. Keď sa jej narodil synček, dala u meno po ňom.
Asi o rok, keď sa vrátil z vojny, dozvedel sa že má syna. Ešte sa doma ani eohrial a už bežal knej.
Zazvonil...
Keď ho videla stáť na prahu svojho domu, div že z nôh nespadla. Ovládla sa a pozvala ho dnu. Pozvanie neodmietol. Veď prišiel preto aby sa sňou porozprával. Chvíľu obidvaja mlčali. On keď už nemohol zniesť to šťastlivé ticho, spýtal sa jej ako sa jej vodilo.namiesto odpovede sa rozplakala. Vedel ako veľmi jej ublížil, preto sa už na nič nepýtal.z vedľašej izby sa ozval plač.šiel sa tam pozrieť.
Videl ležať v postieľke asi ročného chlapčeka. Priblížil sa knemu. Pri pohľade na toho malého človiečika z jeho krvi, tisli sa mu do očí slzy. Zobral si ho na ruky. Chlapček sa na neho usmieval, akoby vedekl, že je o jeho otec. On ho za to vyobjímal, aoby objímal jeho matku.
Položil chlapčeka do postieľky a vrátil sa knej.
Ona ešte stále plakala.
Pritisol si ju ksebe a prosil o odpustenie a ona odpustila...